SV. EDITA STEINOVÁ
* 12. október 1891 Wroclaw, Poľsko † 9. august 1942 Oświęcim, Poľsko
Príslušníci nemeckej štátnej bezpečnosti (SS) vtrhli 2. augusta 1942 do karmelitánskeho kláštora v Echte v Holandsku a žiadali, aby im okamžite vydali sestru Teréziu Benediktu z Kríža spolu s jej rodnou sestrou Rózou. V kláštore zavládol zmätok. Len sestra Terézia zachovala pokoj. „Poď, Róza,“ pokojne povedala. „Pôjdeme za náš národ.“
Detstvo v židovskej rodine
Edita sa narodila ako jedenáste dieťa Augusty a Siegfrieda Steinovcov v dnešnej Wroclawi v Poľsku 12. októbra 1891 na sviatok Jom Kippur, židovský sviatok zmierenia. Editin otec zomrel, keď mala dva roky, a matka prevzala rodinný obchod s drevom, ktorý začal prekvitať. No aj keď sa Augusta musela starať o obchod a rodinu, pravidelne chodievala do synagógy, slávila všetky sviatky a bola veľmi štedrá a pohostinná voči všetkým v núdzi.
Edita mala už odmalička nadpriemerné schopnosti: vďaka starším súrodencom poznala mená slávnych nemeckých spisovateľov už predtým, než začala chodiť do školy. Keď mala dvanásť, nechala školu, lebo sa nudila, a žila rok u svojej sestry Elzy v Hamburgu. Keďže Elza s manželom nežili životom viery, Edita sa vrátila domov s rozhodnutím prestať veriť v Boha. Matka sa ju pokúšala odhovoriť, no márne. Mala priveľa otázok, ktoré vyžadovali odpoveď, a tú vo svojej viere z detstva nenašla.
Edita začala študovať filozofiu na univerzite vo Wroclawi, potom prestúpila do Göttingenu, aby študovala u Edmunda Husserla, priekopníka novej filozofickej koncepcie fenomenológie. Husserlove názory ovplyvnili nielen Editu, ale aj rozličných mysliteľov, ako Jeana Paula Sartra či Karola Wojtylu, budúceho pápeža Jána Pavla II. Editina osobnosť sa v novom prostredí rozvíjala: viedla s priateľmi hlboké filozofické diskusie, študovala Husserlove diela a slobodne sa zaoberala novými myšlienkami. Zdalo sa, že to je ideálny život pre mladú, rozhodnú intelektuálku. No prišli udalosti, ktoré ju postavili tvárou v tvár krížu – a otriasli jej názormi na život, Boha a vieru.
Stretnutie s krížom
Na sklonku roku 1917 padol na fronte vo Flámsku Editin profesor a blízky priateľ Adolf Reinbach. S manželkou Annou boli spolu takmer päť rokov a obaja prestúpili zo židovskej viery na kresťanskú. Anna požiadala Editu, aby jej pomohla urobiť poriadok s jeho papiermi, a Edita sa tejto úlohy obávala. Ako môže ona, zmietajúca sa v toľkej neistote, utešiť mladú vdovu? No Edita zažila prekvapenie – Anna nebola ani nahnevaná, ani nešťastná. Bola pokojná a plná nádeje na zmŕtvychvstanie. Nakoniec Anna utešovala Editu. „Bolo to moje prvé stretnutie s krížom,“ napísala. „Prvýkrát som na vlastné oči uvidela Cirkev… víťaziacu nad silou smrti. V tej chvíli som znovu našla vieru a Kristus zažiaril – v tajomstve kríža.“ No Edita ešte nebola pripravená na krst. Mala priveľa otázok, na ktoré musela nájsť odpoveď, lebo cítila, že ináč nemôže prijať kresťanstvo.
Obrat nastal roku 1921, keď Edita trávila leto s jedným manželským párom filozofov. Raz v noci hľadala nejakú dobrú knihu a náhodou si vybrala životopis svätej Terézie z Avily. Ako začala čítať, nedokázala sa už od knihy odtrhnúť. Čítala celú noc a keď skončila, uvedomila si, že našla pravdu. Svätá Terézia akoby ju vyzvala, aby sa na chvíľu prestala pýtať a dovolila Bohu prísť do svojho srdca. Kľúčom bola modlitba, nie hľadanie. Edita si ihneď kúpila misál a katechizmus a začala sa pripravovať na krst.
Podiel na umučení
Niekoľko mesiacov po krste stála Edita pred najťažšou úlohou: povedať to matke. Čakala hnev, no aké bolo jej prekvapenie, keď sa matka rozplakala. Edita bola oddanou dcérou, naďalej sprevádzala matku do synagógy, no žalmy čítavala zo svojho misála.
Nasledujúcich osem rokov Edita učila na dievčenskej dominikánskej škole, kde sa tešila zo života medzi sestrami. V tomto období sa vzdala profesionálnej kariéry a oddala sa modlitbe. Aj naďalej však túžila využívať svoje nadanie – preložila do nemčiny spisy svätého Tomáša Akvinského a vydala nejaké filozofické diela. V roku 1930 ju oslovilo Združenie katolíckych žien, aby prednášala o súčasných otázkach. Editin postoj vychádzajúci z viery našiel u publika veľký ohlas a stala sa veľmi známou.
Ako rástla Editina sláva v oblasti filozofie, rozvíjal sa aj jej intenzívny život modlitby. Bolo známe, že sa celé hodiny denne modlí pred obrazom Sedembolestnej Panny Márie, pozerá na židovskú ženu, ktorá objíma Krista a jeho utrpenie a kríž jej prebodáva srdce.
V roku 1933, keď sa v Nemecku dostáva k moci Hitler a vzrastá antisemitizmus, Edita si uvedomuje, že Ježiš trpí, keď trpí jeho ľud: „Povedala som Pánovi…, že jeho kríž teraz položili na plecia židovskému národu. Väčšina Židov to nechápala, no tí, ktorí to pochopili, museli ho ochotne niesť v mene ostatných. Aj ja som chcela… Ale ako ponesiem tento kríž, to som ešte nevedela.“
Keď Edita prišla o miesto učiteľky, lebo bola židovka, zdalo sa, že všetky putá k doterajšiemu životu sú pretrhnuté. Rozhodla sa, že konečne nastal čas, aby vstúpila do kláštora karmelitánok v Kolíne v Nemecku. Predtým, než Edita v októbri 1933 začala noviciát, rozprávala sa s matkou predstavenou, ktorá si myslela, že je ešte veľa toho, čo by mohla urobiť mimo kláštora. Edita odpovedala jednoducho: „Tu už človek nič nezmôže, pomôže len umučenie Krista. A ja túžim mať na ňom podiel.“
A podiel na umučení prišiel, aj keď nečakane. Edita bola taká neobratná a neskúsená v domácich prácach, že až bolelo pozrieť sa na ňu. No všetko zvládla s humorom a prijala akékoľvek pokorenie, ktorého sa jej pre nešikovnosť ušlo. Keď sa naučila, ako si uľahčiť na duši, bola spokojnejšia a radostnejšia, aj keď jej radosť bola poznačená prenikavou dávkou realizmu. Keď sa nejaký priateľ tešil, že Edita bude v kláštore ušetrená od prenasledovania, odvetila: „Oh, nemyslím. Určite ma tu nájdu.“
„Môže ťa to stáť život“
Keďže v Nemecku rástlo prenasledovanie Židov, karmelitánky v decembri roku 1938 poslali Editu do kláštora v Echte, v Holandsku, aby „zmenila prostredie“. Len o niekoľko mesiacov neskôr, na Kvetnú nedeľu roku 1939, píše Edita predstavenej kláštora: „Prosím, ctihodná matka, dovoľte mi zasvätiť sa Ježišovmu Srdcu ako spásna obeta za skutočný mier; aby sa skončila vláda Antikrista, pokiaľ možno bez ďalšej svetovej vojny… Rada by som tak urobila dnes, lebo je najvyšší čas… Viem, že som bezvýznamná, no Ježiš si to tak želá.“ Edita veľmi silno cítila, že aj ju si Boh vybral podobne ako Ester, aby sa prihovárala za svoj ľud, a dobrovoľne obetovala svoj život, aby získal Božiu milosť.
Editino presvedčenie je zjavné aj z meditácie pri každoročnom obnovovaní svätých sľubov v septembri 1939: „Zostaneš verná ukrižovanému Kristovi? Poriadne si to rozmysli! Svet je v plameňoch, vypukol boj Krista s Antikristom. Ak sa rozhodneš pre Krista, môže ťa to stáť život.“
Editina sestra Róza prestúpila po smrti matky na katolícku vieru a roku 1940 prišla za sestrou do Echtu. Žili tam relatívne pokojne ďalšie dva roky. Edita sa venovala písaniu Vedy kríža a podrobnému štúdiu diel svätého Jána z Kríža. V jej diele dozrelo rozhodnutie mať účasť na Ježišovom umučení: „Ako sa Ježiš pred smrťou odovzdal do rúk neviditeľného a nepochopiteľného Boha, tak musí urobiť aj naša duša – vrhnúť sa do najhlbších temnôt viery, lebo to je jediná cesta k nepochopiteľnému Bohu.“
pOSLEDNá OBETA
Keď v júli 1942 holandskí katolícki biskupi napísali pastiersky list, v ktorom kritizovali nacistov, tí sa okamžite obrátili proti židovským katolíkom. Takto sa dostala štátna bezpečnosť 2. augusta aj k bráne karmelitánskeho kláštora v Echte. Sestry už predtým vynaložili obrovské úsilie, aby vybavili presun Edity a Rózy do Švajčiarska, no papiere neprišli včas. A tak museli Editu a Rózu vydať nacistom na „deportáciu“. Zadržaných naložili do vozňov pre dobytok a celé dni cestovali vlakom.
Nasledujúci týždeň prichádzali o Edite útržkovité správy. Svedkovia tvrdili, že videli mníšku „ako anjela“, ktorá sa starala o vystrašené matky a osamotené deti, pokojná, no bolestná postava, „ako Pieta bez Krista“, ostrov útechy pre ostatných. A čo je najpozoruhodnejšie, tento týždeň Edita Steinová napísala sestrám v Echte. Je to len zopár narýchlo napísaných poznámok, no jedna obzvlášť vystihuje jej život: „Som spokojná so všetkým. Človek nemôže spoznať kríž, až kým skutočne nezačne trpieť pod jeho ťarchou. Už od začiatku som bola o tom vnútorne presvedčená a z hĺbky srdca som hovorila: Ave crux, spes unica (buď pozdravený kríž, naša jediná nádej).“ Edita s Rózou dorazili do Osvienčimu 9. augusta a v ten istý deň zahynuli v plynovej komore.
V roku 1987 ju pápež Ján Pavol II. v kolínskej katedrále blahorečil. Svätorečená bola 11. októbra 1998. http://w2.vatican.va/content/john-paul-ii/en/homilies/1998/documents/hf_jp-ii_hom_11101998_stein.html Za patrónku Európy bola vyhlásená 1. októbra 1999 spolu so sv. Brigitou Švédskou a Katarínou Sienskou.
zdroj: Slovo medzi nami, číslo 9, ročník 5, október 2004