Volám sa Michaela Sotáková, na GYMESe som maturovala v roku 2021. Som vďačná, že ma celých päť rokov mohla ako triedna učiteľka sprevádzať Zuzana Trail. Mojimi najbližšími priateľmi z ročníka boli – a dodnes sú – Terezka Füleová, Františka Sorgerová (dnes už Sviatková), Ema Gromová (dnes už Dečová) a Aďo Pastorek. No musím úprimne priznať, že aj mnohí ďalší GYMESáci sú mi dodnes blízki a vždy sa teším, keď sa moje cesty pretnú s nejakým človekom zo stredoškolských čias. Napríklad naposledy ma veľmi potešilo, keď som náhodne stretla Annu Gburíkovú, s ktorou sme spolu leteli do Holandska, kde momentálne obe študujeme. Bola som vďačná aj za čas s Ninou Danišovou v Kolégiu, za Danku Fabišíkovú alebo Rada Hospodára, so všetkými sa vždy rada stretnem, hoci nie sme ani z jedného ročníka.

Po GYMESe som sa vybrala študovať psychológiu na FiF UK v Bratislave. Popri tom som absolvovala kurz kardiovaskulárnej psychológie vo švédskej Uppsale a momentálne sa nachádzam na univerzite v holandskom Tilburgu. Veľmi obohacujúce boli pre mňa aj dva roky v Kolégiu Antona Neuwirtha, kde som sa často stretávala s Gymesákmi, ktorí aj v tejto komunite majú svoje pevné miesto 🙂

Myslím, že aj vďaka skúsenosti písania ročníkovej práce na GYMESe, som sa na VŠ hneď vedela zapojiť do školskej vedeckej a odbornej konferencie. Môjmu tímu sa podarilo uspieť v medzinárodnom kole a publikovať tak prvý vedecký článok už v 1. ročníku na výške. Popri štúdiu som stážovala vo výskumnom inštitúte sociálnej kohézie Dekk a mala možnosť nahliadnuť do výskumu centra Memory, ktoré sa zameriava na neuropsychológiu. Okrem môjho psychologického zamerania ma veľmi tešil aj event manažment v projektoch, ako je Ženská katolícka konferencia, Free Society Seminar, Konzervatívny Summit, ale aj samotné Kolégium Antona Neuwirtha, kde som ostala aj na stáž.

Snažím sa pripomínať si a nasledovať benediktínske „Ora et Labora“, teda hľadať Pravdu a pracovať na napĺňaní zmyslu môjho života.

Ak by si sa mala rozhodnúť ešte raz, rozhodla by si sa opäť pre GYMES?

Áno. Dodnes mám živo v pamäti, ako som sa skoro rozhodla pre iné gymnázium, lebo som si myslela, že ísť po deviatom ročníku na 5-ročné gymnázium a predĺžiť si tak štúdium o rok, nie je rozumný nápad. Pre istotu som však šla na zápis, ktorý prebiehal tak, že sa každý prijatý študent osobne stretol s vtedajšou p. riaditeľkou Máriou Dečovou. Tento rozhovor a osobné stretnutie s ňou vo mne niečo zmenilo, a tak som sa napokon rozhodla pre GYMES. Som presvedčená, že ak by som nešla na GYMES, môj život by dnes vyzeral úplne inak. Pravdepodobne by som študovala niečo iné a na mnohé by som ani nenabrala odvahu. GYMES vo mne celých päť rokov podnecoval sebapoznanie, objavovanie svojich talentov, zvedavosť, dával príležitosti na sebarealizáciu, pestoval odvahu, učil vytrvalo prekonávať prekážky a hlavne – poskytoval zázemie a rodinnú atmosféru. Často na GYMES myslím a s hrdosťou o ňom rozprávam tým, ktorí sú okolo mňa.

Ako si počas svojho štúdia vnímala atmosféru v škole?

Ako som už spomenula vyššie, myslím, že GYMES bol v tom čase takou rodinou. Mnohí sme sa medzi sebou poznali, nielen v rámci ročníka. Asi vďaka mnohým aktivitám, do ktorých sa dalo zapojiť, a aj vďaka tomu sťahovaniu sa z učebne do učebne, čím sa výrazne zvyšovali šance stretnutí na chodbách  Napríklad v zbore sme chodili na spoločné sústredenia, mali kopu zážitkov, veľa sme sa spolu nasmiali, boli sme si veľmi blízki. Pamätám si, ako sme sa v zime vybrali na chatu, kde nám zapadlo auto. Predstavte si tie dievčatá, ako spoločne tlačia zapadnuté auto… Zobudili sme sa do zasneženého rána a naša pani riaditeľka, ktorá spolu s Katkou Kapitánovou viedla zbor, spala pri krbe a starala sa o to, aby nám nezhasol oheň. Ten obraz mám dodnes pred očami, myslím, že to bola taká metafora toho, čo robila aj pre GYMES, a za čo som ju veľmi obdivovala.

Mala si medzi pedagógmi na GYMESe niekoho, kto ťa inšpiroval alebo významne posunul?

Samozrejme! Ja si ani nedokážem vybrať jednu osobu, mala som šťastie na mnohých výborných pedagógov, o ktorých si myslím, že sa určite významne podieľali na mojej životnej ceste, hoci o tom možno ani nevedia. Určite tam patrí v prvom rade moja triedna, Zuzka Trail, ktorá oddane a aktívne viedla našu triedu, stala sa nám kamoškou, podporovala nás na našich cestách a ukázala, čo to znamená robiť veci so zápalom, keď nás učila anglickú a americkú literatúru. Najviac ma asi inšpirovala bývalá p. riaditeľka Mária Dečová, rada som pozorovala jej štýl líderstva, oddanosť dielu, múdrosť a ľudskosť. To, ako sa nebála robiť veci inak. Bola som veľmi hrdá, že máme takú riaditeľku.  To, akých výborných pedagógov sme mali, si úplne naplno uvedomujem práve teraz, počas vysokoškolských rokov, keď pri zdieľaní sa s rovesníkmi z iných častí Slovenska zisťujem, že tí naši boli naozaj iní… inovatívni, zapálení, motivovaní, priateľskí a múdri ľudia. To vôbec nie je samozrejmosť. V srdci si s veľkou vďačnosťou nosím ešte týchto: Peťa Hrica, Tomáša Filipa, Ivanu Vaľkovú, Martinu Talpašovú, Máriu Lukáčovú, Zuzanu Haleckú a Katku Kapitánovú. Všetko sú to ľudia, ktorí ma nejakým spôsobom inšpirovali a zanechali stopu.

Pretrvali niektoré tvoje priateľstvá z GYMESu doteraz?

Áno, spolu s ďalšími GYMESáckymi priateľmi máme takú tradíciu, že sa každé Vianoce snažíme stretávať. Zatiaľ sa nám to darí v celkom hojnom počte, snáď to vydrží aj naďalej. Mám to šťastie, že aj v komunite okolo Kolégia je veľa GYMESákov, a tak nie je až také ťažké ostať s nimi v kontakte. Sem-tam sa ocitnem medzi toľkými GYMESákmi, že si spravíme aj GYMESácku alumni fotku! Naposledy na svadbe Emy Gromovej a Kuba Deča  Ale ako som spomenula, s niektorými sa nám jednoducho pretnú cesty a je to vždy radosť! Napríklad na prednáškach profesora Heretika z forenznej psychológie som sa v minulom semestri zrazu ocitla vedľa našej GYMESáčky Lenky Gočíkovej.

Posunul ťa GYMES nejako aj v duchovnej oblasti?

Myslím, že mi poskytol dostatok príležitostí a zázemie, v ktorom sa mohla moja viera rozvíjať a prehlbovať. A mali sme v tom čase múdreho p. kaplána Peťa Labanca, s ktorým sa dali viesť hlboké rozhovory, čo som ja osobne ocenila. Pamätám si, ako sme s ním čítali 12 pravidiel pre život od Petersona ešte predtým, než to začalo byť také populárne.

Čo ti chýbalo alebo čo by si si priala, aby si sa naučila viac?

Rada by som sa už na strednej dozvedela viac o Edite Steinovej. Až v Kolégiu sa ku mne dostala jej kniha Žena, ktorá je skvelým dielom o ženskej identite. Keď som sa dostala do organizačného tímu Ženskej katolíckej konferencie, kde sa vychádzalo práve z jej myšlienok, opäť nanovo som si uvedomila, akú skvelú patrónku a filozofku sme na GYMESe mali, a ako málo sme sa o nej dozvedeli. Myslím, že by jej príbeh a texty mali čo ponúknuť stredoškolákom, zvlášť dievčatám pri objavovaní svojej identity.

Ktorá školská aktivita alebo projekt boli pre teba najviac nezabudnuteľné a prečo?

Nezabudnuteľný bol pre mňa Erasmus pobyt vo švédskom Gothenburgu, kde som sa dostala ako náhradníčka, človek by mohol povedať, že vlastne náhodou. Pred dvoma rokmi som sa vrátila presne na to isté miesto, no už v úplne inom kontexte, dokonca sa mi podarilo opäť stretnúť moju Švédku Märtu, u ktorej som bola na výmene. Mala som zrazu v živote pocit, že tá stredoškolská cesta do Gothenburgu nebola žiadna náhoda, ale dôležitá časť puzzle môjho života, hoci som to vtedy vôbec netušila. A tak som sa prechádzala po Gothenburgu a spomínala, ako som tam bola spolu s GYMESákmi…

Čo by si poradila súčasným študentom?

Aby odvážne a úprimne hľadali, čo je zmyslom práve toho ich konkrétneho života, a nebáli sa svoje poslanie verne napĺňať a ísť si za ním aj v náročných chvíľach.

Do akej miery ti štúdium na gymnáziu pomohlo vybrať si cestu, ktorou si sa rozhodla ísť?

Myslím, že do dosť veľkej miery. Keby mi niekto na začiatku GYMESu povedal, že pôjdem študovať psychológiu, iba by som sa zasmiala. Ale práve počas rokov na GYMESe som objavila, aká vie byť psychológia krásna, ako vie zlepšovať atmosféru, prehlbovať vzťahy, posúvať dopredu, pomáhať rozkvitnúť. Mám dobré spomienky aj na našu vtedajšiu školskú psychologičku Ivetu Verebovú. Práve u nej som písala svoju ročníkovú prácu na psychologickú tému, čo sa mi neskôr zišlo aj na VŠ. Zároveň som pozorovala všetky tie psychologické prvky, ktoré iné školy nemali, ale u nás to už bolo. Videla som, že to má zmysel a reálne to mení atmosféru tried a aj školy. Taktiež som sama na našej triede pozorovala, že teambuildingy a mentoringy majú zmysel. Keď sme boli piataci, ako tútori sme dostali príležitosť ísť pomôcť s organizáciou jedného z prváckych teambuildingov, tam som sa tiež utvrdila, ako veľmi ma baví práca s ľuďmi.

Na ktorý úspech na GYMESe mimo vyučovania si najviac hrdá?

Rada si spomínam na to, ako sme budovali náš prvý mediálny tím na GYMESe, najskôr pod vedením sestry Hermany a neskôr Peťa Hrica, myslím, že to bolo pre pekné GYMESácke dielo, v ktorom dostala priestor naša kreativita, a zároveň to bol aj výstup z komfortnej zóny.

Aká bola najväčšia výzva, ktorú si počas štúdia na škole prekonala, a čo ti to prinieslo do života?

Neviem si teraz spomenúť na jednu, ale celkovo si myslím, že často bolo štúdium na GYMESe náročné, stále sa bolo treba pripravovať na nejaké ročníkové skúšky, pomedzi to rôzne iné aktivity, ako bolo napríklad chystanie školského benefičného koncertu, DofE, stredoškolské Kolégium, školský zbor, mediálny tím a popri tom ešte život a aktivity mimo školy. Výziev teda bolo dosť na to, aby som sa naučila organizovať svoj čas, efektívne pracovať, mierniť svoj perfekcionizmus a sebavedome zvládať tlak a stres. Na rovesníkoch z iných škôl dnes vidím, že mnohí si nevedia predstaviť mať popri štúdiu na VŠ viacero ďalších aktivít, ľahko prepadnú panike, že je toho veľa, a tak sa o mnohé zážitky a príležitosti ochudobňujú. S Ninou Danišovou sme si v Kolégiu často pripomínali pozorovanie našej Márie Dečovej „Čím viac toho máš, tým viac toho stihneš.“ Samozrejme, že sú potrebné aj zdravé hranice…