Študovala som v rokoch 2007–2011 (8-ročný odbor), 2011–2016 (5-ročný odbor). Keď sa pozriem späť, vidím malú piatačku z roku 2007, ktorá netušila, že na tejto škole strávi takmer celé svoje detstvo a dospievanie. Maturitou v roku 2016 sa moja cesta síce oficiálne skončila, no spomienky zostali 🙂 Mala som šťastie na úžasných triednych učiteľov – Mgr. Tomáša Leška, Ing. Ľudmilu Olšinárovú a Mgr. Zuzanu Labunovú –  na každého z nich spomínam s úctou, vďakou a radosťou.

Čo sa týka triedy, myslím, že som si rozumela naozaj s každým – každý z nás bol niečím svojský a práve v tom to bolo super. Jasné, boli sme rozdelení na klasické skupinky dievčat a chlapcov, no keď na niečom naozaj záležalo, dokázali sme sa spojiť. Najbližšie mi boli Mima, Katty a Saša a z chlapcov Maťo, Hožko, Juraj, Ignác – s nimi sa človek nikdy nenudil :D.

S odstupom času si uvedomujem, že s každým z triedy som prežila nejaký výnimočný moment – či už to bol Adam, ktorý mi trpezlivo vysvetľoval matematiku, Dávid, ktorý ma upokojoval pred hodinou konverzácie z anglického jazyka, alebo Tomáš, ktorý mi pomáhal s angličtinou. Každý mal niečo, v čom vynikal, a niečo, vďaka čomu bol jednoducho fajn kamarát. Boli to roky, počas ktorých som spoznala ľudí, ktorí ma formovali nielen ako žiačku, ale aj ako človeka a som im za to úprimne vďačná.

Po maturite som začala študovať biológiu a ekológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci. Po pol roku som sa však rozhodla skúsiť prijímačky na Lekársku fakultu tej istej univerzity – a vyšlo to.  Šesť rokov medicíny bolo náročných, vyčerpávajúcich, ale aj krásne formujúcich. Keď som v roku 2023 konečne držala v rukách diplom a titul MUDr., bol to hlavne pocit vďaky, radosti a očakávania toho, čo príde.Dnes pracujem ako lekárka na infekčnom oddelení v Česku.  Svoju prácu vnímam ako službu ľuďom, ktorá si vyžaduje nielen vedomosti, ale aj pokoru a prístup srdcom a s úctou – k ľuďom, k momentom aj k samej sebe.  A tak sa snažím žiť prítomný okamih s vďačnosťou tam, kde som, a s tým človekom, s ktorým práve som. .

Ak by si sa mala rozhodnúť ešte raz, rozhodla by si sa opäť pre GYMES?

Áno 🙂

Ako si vnímala atmosféru v škole počas štúdia?

Veľmi príjemne. Do školy som sa naozaj tešila — aj keď, keď to dnes spätne zhodnotím, na strednú som často chodila s väčším stresom než neskôr na medicínu. 😀 Dôvodom bola angličtina. Neverila som si v nej, mala som v nej pocit, že zaostávam, a neustále som sa porovnávala so spolužiakmi, ktorí ju mali v malíčku. Nikto – ani učitelia, ani spolužiaci – mi však nikdy nedali pocítiť, že som slabšia. Práve naopak, vždy som cítila podporu, pochopenie a povzbudenie. Videli, že sa snažím. Ja som bola ten typ študenta, ktorý si to musel jednoducho „vysedieť” – všetko som si odmakala a obetovala tomu veľa času. Ale v tom zohral úlohu aj môj vlastný perfekcionizmus a sebakritika – niekedy najtvrdší učiteľ, akého môžete mať.

Mala si medzi pedagógmi na GYMESe niekoho, kto ťa inšpiroval alebo významne posunul?

Vždy ma fascinovalo, keď učiteľ svojím predmetom naozaj žil – keď bolo cítiť, že je na správnom mieste. Presne tak to bolo napríklad u Ing. Olšinárovej, ktorá nám trpezlivo odovzdávala základy anglickej gramatiky, alebo u Mgr. Joščáka, ktorý so zápalom rozprával o dejinách a náuke o spoločnosti. Najlepšie hodiny telesnej výchovy boli s Mgr. Leškom, ktorý mal „ metre v oku“, pretože hneď odhalil, keď som vedome skrátila trasu na šprint na 500 metrov 😀 Rovnako zapálená pre anglicko-americkú literatúru bola  Mgr. Trail, ktorej vzťahové mapy z prečítaných diel mám doma dodnes, a svojím predmetom rovnako žila aj Mgr. Vaľková, PhD,  a  RNDr. Lukáčová, PhD.

 Pretrvali niektoré tvoje  priateľstvá z GYMESu doteraz?

Áno 🙂 Nie so všetkými, samozrejme, ale s približne ôsmimi spolužiakmi sme stále v kontakte. Hoci sme sa rozpŕchli po rôznych mestách a krajinách, no keď sa vrátime domov, radi sa stretávame. A niekedy to spojíme aj s návštevou našej triednej Zuzky 🙂

Podľa čoho si si vyberala na GYMESe svoju budúcnosť?

Ja som mala svoju predstavu o profesijnej budúcnosti v podstate jasnú už od prvého ročníka. Pamätám si, že vždy, keď sme na hodinách rozoberali tému „My dreams“, bez zaváhania som hovorila, že chcem byť lekárkou a raz ísť na misie do Afriky. Takže keď prišlo na výber seminárov, voľba bola jasná – biológia, chémia a fyzika. Mala som cieľ a semináre boli cestou, ako sa k nemu priblížiť. Navyše sme mali naozaj výborných pedagógov, ktorí tie predmety vedeli podať tak, že ma bavili ešte viac.  Ale keď sa na to po rokoch pozriem s odstupom… možno by som si vybrala aj niečo mimo mojej „vedeckej bubliny“. Len tak, pre radosť a rozhľad.

Posunul ťa GYMES nejako aj v duchovnej oblasti?

GYMES bol pre mňa viac než len škola – bol aj miestom, kde sa v tichu kaplnky, v slovách počas duchovných cvičení či pri speve počas svätej omše pomaličky skladala moja duchovná cesta. V tom čase som to možno brala ako samozrejmosť, no dnes – s odstupom – to vidím ako veľký dar. Možnosť zastaviť sa uprostred bežných školských dní, načerpať, utíšiť sa… to dnes už nie je až také bežné. Stále mám v pamäti niektoré momenty – atmosféru v Domčeku, rozhovory vo Važci, pokoj medzi sestrami redemptoristkami v Kežmarku. Boli to chvíle, ktoré ma potichu formovali a zostali so mnou dodnes. A za to som naozaj vďačná.

 Aké hodnoty alebo princípy zo školy si nesieš so sebou aj do dospelosti a profesijného života?

Odnášam si ich hneď niekoľko – vieru, úctu, uznanie, odvahu ísť si za svojím, schopnosť sebarealizácie, dôležitosť vzťahov, otvorenosť voči druhým, prijatie samého seba aj iných… a tiež zdravú mieru sebestačnosti. To všetko mi GYMES pomohol pomenovať, rozvíjať a niesť so sebou ďalej.

Aká bola najväčšia výzva, ktorú ste počas štúdia na škole prekonali, a čo vám to prinieslo do života?

Každá hodina anglickej konverzácie bola pre mňa výzvou. Pamätám si, ako som s úľavou čítala na nástenke oznam „odpadá konverzácia“ 😊  Niežeby som sa tým vyslovene trápila, ale jednoducho som sa v hovorení necítila isto. Nebola som typ, ktorý by si v angličtine bezchybne a sebavedome „strihol“ dlhý monológ – a ako perfekcionistka som ťažko znášala, že to neviem na 100 %. Ale práve vďaka tomu som sa naučila niečo oveľa cennejšie: vystupovať zo svojej komfortnej zóny a uvedomiť si, že nie je odvážne byť dokonalý, ale skúsiť to aj s chybami a nakoniec si povedať,  zvládla som to, som na seba hrdá.

Čo by ste poradila súčasným študentom?

Pýtajte sa – veľa, zvedavo, smelo. Hľadajte, skúšajte a nenechajte sa odradiť, keď niečo nejde hneď. Buďte sami sebou, aj keď je to niekedy výzva. A hlavne – choďte za tým, po čom vám srdce naozaj túži.