Volám sa Martin a pochádzam z Košíc. Moja GYMES cesta začala celkom náhodne, hoci niekto by povedal, že to inak ani nemohlo byť. Keď som si vyberal strednú školu – resp. bilingválne anglické gymnázium – vôbec som netušil, že nejaký GYMES existuje. Až keď moja babka prišla z kostola s letáčikom o novootvorenom gymnáziu a bilingválnom odbore, podal som si na GYMES prihlášku a ako sa v angličtine hovorí – „the rest is history“.

Vždy ma bavili historické dokumenty a knihy o druhej svetovej vojne. Ešte stále mám v knižnici zopár kúskov, ku ktorým sa stále vraciam. A tak ako asi každého chlapca, aj mňa bavili videohry. V čase, keď som vyrastal, ale neboli bežne dostupné napr. vo videohrách české a slovenské titulky alebo na YouTube československí tvorcovia. Jedinou mojou možnosťou bolo teda naučiť sa ako-tak po anglicky. Keďže som chcel z „ako-tak“ urobiť „poriadne“, vybral som si práve GYMES.

Počas mojej cesty GYMES-om som stretol mnoho učiteľov – či už p. učiteľa Filipa, p. učiteľa Joščáka alebo p. učiteľku Hajdukovú –  ktorí mi ukázali, že mojou voľbou do ďalšieho života bude dejepis a občianska náuka. Z historických dokumentov sa stali knihy historikov a z druhej svetovej vojny som sa posunul na obdobie vlády komunistov v rokoch 1948 – 1989. Po maturite som si vybral Škótsko a University of Aberdeen ako miesto, kde chcem študovať históriu so špecializáciou Modern History.

Bola to skúsenosť, ktorú každému odporúčam. Nebolo to vôbec ľahké, ale čím skôr sa naučíte prežiť v inej krajine – okrem iného aj variť, žehliť a musieť platiť účty – tým menej vás to prekvapí v bežnom dospelom živote.

Keďže sa mi podarilo chytiť na posledné dva roky štúdia COVID-ové obdobie, chcel som sa vrátiť aspoň na nejaký čas domov na Slovensko. Avšak tento „nútený“ návrat v roku 2021 mal aj svoje svetlé stránky. V júni 2021 sa otvorilo v Košiciach Múzeum obetí komunizmu, čo mi presne zapadlo do obdobia, ktoré ma zaujímalo a robil som o ňom diplomovku. Dodnes tam pracujem ako lektor pre školské skupiny – niektorí z vás už u nás určite boli a stretli ma.

Aby toho nebolo málo – keďže my GYMESáci máme stále radi výzvy – v súčasnosti som sa rozhodol popri práci začať aj doktorandské štúdium na Katedre histórie FF UPJŠ pod vedením doc. ThDr. Petra Borzu. Vo svojej dizertačnej práci sa zameriavam na bývalú krajskú väznicu ŠtB v Košiciach. Chcel by som ňou priniesť ešte väčšie porozumenie o období, ktorému sa venujem, ktoré nás najviac ovplyvnilo a na ktoré sa často zabúda. Možno si odo mňa raz niečo prečítate.

Ktorý moment v škole považuješ za prelomový pre svoj osobný alebo profesijný rast?

Možno to bude znieť čudne, ale bola to jedna písomka z dejepisu. Mali sme napísať krátku esej na tému „Ktorý rok 1. svetovej vojny bol podľa vás najdôležitejší”. Vtedy sa mi v hlave niečo preplo a pochopil som, že celé učenie nemá byť o memorovaní, ale o vyhodnocovaní a hlavne o vytváraní súvislostí a vlastných záverov.

Mal si medzi pedagógmi na GYMESe niekoho, kto ťa inšpiroval alebo významne posunul?

Mal som šťastie, že počas toho, ako som bol na škole, začal na GYMESe učiť aj Tomáš Filip. Už na prvej „skúšobnej” hodine som videl, že ten človek je úplne na inom leveli ako všetci predošlí, ktorých na nás skúšali. A po tom, čo som u neho absolvoval semináre z občianky (od antických až po novodobých filozofov všetko exkluzívne a zrozumiteľne) a religionistiku v angličtine (z čoho mi niekedy padala sánka), som vedel, že som sa v mojom prvotnom hodnotení nezmýlil. Veľa z učebných metód, ktoré som od neho odpozoroval, používam dodnes pri vysokoškolákoch. Bol jedným z mála učiteľov, ktorí dokázali s 15 – 16-ročnými deťmi rozprávať ako so seberovnými a mal som pocit, že sa aj on od nás chce niečo naučiť. Jediné, čo dodnes ľutujem, je, že ma neučil aj dejepis. Počul som, že každá hodina je legendárna.

Ako si počas svojho štúdia vnímal atmosféru v škole?

Tým, že som bol prvý bilingválny maturant, mal som možnosť vidieť školu rásť od času, keď bolo dokopy päť tried a žiadne rady na obed, až po obdobie, keď už bola jedným z top gymnázií v Košiciach.  Prirodzene sa teda škola stala menej „osobným” miestom, ale vždy som videl, že si ľudia chcú navzájom pomáhať a ťahať sa navzájom vyššie.

Tiež môžem povedať, že sa nikdy nebránilo našej iniciatíve – samozrejme, v rozumnej miere. V mojom prípade to bol napríklad ples, ktorý sme prvýkrát organizovali v treťom ročníku. Dôležité tiež bolo, že učitelia boli k dispozícii, ale väčšinu vybavovania nechali na nás. V konečnom dôsledku nás to naučilo mnoho organizačných „skills”, ktoré som už mnohokrát využil pri pripravovaní výstav a projektov.

Čo by si poradil súčasným študentom GYMESu?

V prvom rade:

Dokážete oveľa viac, ako si myslíte.  Mnohokrát som sa stretol s tým, že aj človek, ktorý vyšiel z GYMESu, má pocit, že sa nedokáže uplatniť napr. na medzinárodnej scéne. To však vôbec nie je pravda. Jazykovo, hodnotovo a hlavne myslením sa môžete rovnať top študentom v Európe, ak nie vo svete.

V druhom rade:

Užívajte si čas, ktorý na GYMESe strávite. Áno, možno vás teraz trápi zlá známka z matematiky alebo zabudnuté slovíčka z angličtiny. Môžem vám však sľúbiť, že o 10 rokov si na nič z toho nespomeniete. Čo však budete mať v hlave možno do konca života, sú vzťahy, ktoré ste si vytvorili (či už medzi sebou alebo s učiteľmi) a zážitky, ktoré ste počas GYMESu prežili.