
Moje meno je Klaudia Feteríková, na GYMESe som študovala v rokoch 2013 až 2018 a aj po rokoch na túto školu spomínam s úsmevom. Počas týchto piatich rokov sa v našej triede vystriedali až traja triedni učitelia – pani učiteľka Popíková, pani učiteľka Mahútová a napokon to s nami dotiahol do konca pán učiteľ Hric, ktorý na škole pôsobí dodnes. Trieda sa postupne zbližovala, no najviac sme si k sebe našli cestu v posledných dvoch rokoch štúdia – a tieto priateľstvá pretrvávajú dodnes. Pravidelne sa stretávame a môj najbližší okruh priateľov stále tvoria ľudia z GYMES-u – Jakub, Kika, Fero, Slávka, Naty a Emmka. Hoci sa mnohí po škole rozutekali do zahraničia, kontakt sme si udržali.
Po maturite som zostala blízko domova – na UPJŠ v Košiciach som začala študovať britské a americké štúdiá v kombinácii s biológiou. Neskôr som sa rozhodla pokračovať na magisterskom stupni v učiteľstve. Počas štúdia som popri škole pracovala – vyskúšala som si rôzne pozície, od brigád až po zamestnanie v korporáte. Aj keď mi táto skúsenosť veľa dala, časom som si uvedomila, že hľadám prácu, ktorá mi bude dávať väčší zmysel.
A tak ma osud opäť priviedol na GYMES – tentokrát už v role učiteľky. Je to miesto, ktoré formovalo mňa a teraz mám možnosť prispieť k tomu, aby sa tu dobre cítili aj ďalší. Verím, že škola má byť nielen o vedomostiach, ale najmä o vzťahoch, dôvere a podpore. V práci aj v živote sa snažím držať hodnôt ako úprimnosť, rešpekt a ľudskosť. A hoci ma každý deň niečím prekvapí, viem, že som na správnom mieste.
Keby si sa mohla vrátiť späť na jeden deň do školy, ktorý deň by to bol a prečo?
Keby som sa mohla vrátiť na jeden deň do školy, vybrala by som si úplne obyčajný deň – taký, keď našou jedinou starosťou bola škola, mali sme čas, smiech a kamarátov všade okolo, a na obed segedín. Vtedy sme si mysleli, že sme na vrchole sveta. Len som netušila, že sa o pár rokov vrátim späť… ako učiteľka. A teraz po tých istých chodbách naháňam do triedy presne takých študentov, akými sme kedysi boli my.

Ako si počas svojho štúdia vnímala atmosféru v škole?
Škola bola oveľa menšia, panovala tu takmer rodinná atmosféra – všetci sme sa poznali. Mali sme rešpekt voči učiteľom, ale zároveň sme sa cítili uvoľnene. Omše sme mávali v kaplnke a na chodbe na prvom poschodí. Postupne sa škola rozrastala, no ten pôvodný duch blízkosti sa, myslím, zachoval dodnes.
Pretrvali niektoré tvoje priateľstvá z GYMESu doteraz?
Áno, a som za ne veľmi vďačná. S našou triedou sme si boli vždy veľmi blízki a to sa nezmenilo ani po rokoch. Hoci mnohí žijú v zahraničí a niektorí už majú rodiny, sme stále v kontakte. Síce sa nevidíme každý deň ako kedysi, ale vieme o sebe, podporujeme sa a keď sa stretneme, je to, akoby sme sa naposledy videli včera.
Čo by si poradila súčasným študentom?
Užívajte si tieto roky naplno, nie sú len o známkach. Budujte si priateľstvá, zúčastňujte sa akcií, ktoré vám škola ponúka, a vytvárajte si zážitky, na ktoré raz budete spomínať.
Aké je to učiť na rovnakej škole ako si kedysi študovala? Vnímaš nejaké výhody/nevýhody?
Prvé dni som mala zvláštny pocit – chodiť po rovnakých chodbách, ale z opačnej perspektívy. Výhodou je, že školu poznám „z oboch strán” a rozumiem študentom, čo prežívajú, pretože som si tým sama prešla.
Čo ťa viedlo k rozhodnutiu stať sa učiteľkou práve na škole, ktorú si kedysi navštevovala ako študentka?
Chcela som odísť z korporátneho prostredia – necítila som, že mi tá práca dáva skutočný zmysel. Učiteľstvo ma lákalo, pretože som chcela robiť niečo, čo má dopad a význam pre druhých. A keď sa práve v tom čase objavila ponuka z GYMESu, brala som to ako znamenie. Možno to bol osud – vrátiť sa tam, kde to celé začalo.

Aké je to byť kolegyňou učiteľov, ktorí ťa kedysi učili? Mení to tvoj pohľad na školu alebo profesiu učiteľa?
Na začiatku som si myslela, že to bude zvláštne, ale v návale povinností si to vlastne ani neuvedomujem. Hoci si ma niektorí stále pamätajú ako študentku, pocity sa postupne menia. Určite to zmenilo môj pohľad na to, čo obnáša „byť učiteľom”, a už viem, že práca nekončí, keď vyjdem dverami školy.
